Zemepisná poloha
Zemepisná
poloha
Horná Súča vznikla v kotline pohoria Bielych Karpát vo vzdialenosti 13 km severozápadne od Trenčína. Stred obce leží v nadmorskej výške 315 m na 17° 57´ východnej zemepisnej dĺžky a 48° 59´ severnej zemepisnej šírky. Hranica katastra meria 35 km, z toho 14 km tvorí štátna hranica s Českou republikou a celý chotár obce leží na území Chránenej krajinnej oblasti Biele Karpaty.
Najnižším bodom chotára je údolie Súčanky na východe v nadmorskej výške 290 m. Najvyšším vrchom je Javorník na severovýchode, na štátnej hranici, dosahujúci výšku 783 m n. m. Hornatinový reliéf okrem neho dotvárajú vrcholy Čerešienok (758 m n. m.), Fornákovej (627 m n. m.), Chabovej (750 m n. m.) a Košárov (700 m n. m.). Horná Súča je charakteristická kopaničiarskym osídlením s piatimi kopanicami – Dúbravou, Závrskou, Vlčím Vrchom, Trnávkou, Krásnym Dubom – a s menšími rozptýlenými usadlosťami. Výmera chotára obce je 5383 ha.
Vegetáciu územia chotára Hornej Súče tvoria lesy, poľnohospodárske kultúry a lúčne spoločenstvá.
Podľa lesného vegetačného stupňa patrí toto územie do bukového a dubovo-bukového pásma. Lesné porasty tvoria prevažne buk, smrek, dub a smrekovec opadavý. Pre územie je charakteristická horská klíma. Vo vrchovinovej časti je chladná a v údolnej časti mierne teplá.
Na geologickej stavbe územia Hornej Súče sa podieľajú druhohorné horniny bradlového pásma, paleogénne horniny flyšového pásma a pokryvné kvartérne sedimenty. Územie má veľmi zložitú príkrovovú stavbu.
PRÍRODA
Krajina
Bielych Karpát je spoluvytváraná človekom. Dnes najohrozenejším druhom v nej je
človek hospodár. Vážme si každého, kto je ešte ochotný zobrať kosu, kosačku,
motyku, pluh. Učme tomuto
remeslu a
umeniu naše deti. Učme ich poznávať, obdivovať a chrániť dedičstvo po ich
predkoch.
Pestré lúky,
polia a úhory sú kusom kultúry, umením, ktoré si často ani neuvedomujeme.
Krajina
Bielych Karpát je už stáročia pod vplyvom človeka. Vznikla tzv. valašskou
kolonizáciou,
ťažko tu
uvažovať o nedotknutých lesoch. Už stáročia sú pod vplyvom želiarov a pri
valašskej kolonizácii boli najmä pod vplyvom pastvy.
A ako dnes vyzerá príroda v okolí Hornej Súče?
Pôda
Vzhľadom na
geologické podložie a množstvo zrážok vyvinuli sa tu najmä hnedé lesné pôdy – kambizeme, na bradlách pásma Krasína rendziny a na mokradiach oglejené pôdy. V oblasti penovcových
prameňov sú vápnité slatiny (napríklad Hornozávrská mokraď a Mituchovci).
Rastlinstvo
Rastlinstvo katastra Hornej Súče je veľmi pestré. Spôsobené je to výskytom chladnomilnejších i teplomilných druhov, vápnomilných i kyslomilných. Pôvodným porastom boli listnaté lesy dubového a bukového vegetačného stupňa s rozsiahlymi jelšinami a jaseňom na potočných nivách a častých svahových prameniskách.
Keďže
geologický podklad je bohatý prevažne na vápnik, a to nielen v bradlovom pásme,
ale aj na flyši, vznikli tu druhovo bohaté spoločenstvá s výskytom
vstavačovitých rastlín – z našich orchideí tu nájdeme vstavač obyčajný, vstavačovec
bazový, vstavačovec májový, päťprstnice, hlavinku horskú.
Zaujímavé je,
že viac rokov po sebe sme nachádzali vstavač
obyčajný na futbalovom ihrisku pri osade Trnávke. Ide totiž o druh, ktorý
znáša extenzívne pasienky, a ak je porast pokosený až po jeho vysemenení koncom
júna až začiatkom júla, preháňanie prázdninujúcich šarvancov za loptou mu už
veľmi neškodí.
U Krovinov sa
vzácne vyskytuje ľalia cibuľkonosá.
Na odvápnených plochách pasienkov na úbočiach Chabovej pod Hutínovcami sa nájdu
vresoviská s plavúňom a čučoriedkou.
Naopak, na
silne vápenatých penovcových prameniskách, ako U Mituchov, U Čechov, rastú
silne vápnomilné druhy, ako je krúštik
močiarny, barička močiarna a naša najväčšia praslička – praslička obrovská.
Azda
najvzácnejšou rastlinkou v katastri Hornej Súče je horček žltkastý.
Živočíchy
Z cicavcov sa
v chotári obce vyskytujú bežné druhy zveri, ako srnec, jeleň, diviak a líška, vzácne druhy, ako jazvec a rys ostrovid,
občas sa sem zatúla medveď zo svojich stálych revírov za Vlárou. Menej nápadné
sú rôzne drobné cicavce, ako plchy,
piskory, myši a myšovky. V potokoch sa dá pozorovať zaujímavý piskor –
dulovnica, ktorá sa ponára za svojou korisťou – vodným hmyzom. Ešte menej známe
sú netopiere, hoci jedna z najväčších
kolónií v regióne žije práve vo veži hornosúčanského kostola. V lete tu
pravidelne prebýva okolo 800 kusov samíc s mláďatami.
Pestré je aj
zastúpenie vtákov. Okrem bežných druhov spevavcov, ako sú sýkorky, penice, kolibiariky, strnádky, stehlíky a podobne, sa tu
vyskytujú aj vzácne druhy. V bučinách hniezdi muchárik bielokrký a ďateľ bielochrbtý, tesár čierny sa častejšie
vyskytuje v nepôvodných smrečinách. Pravdepodobne úplne vymizol jariabok hôrny,
málo je i bažantov a jarabíc.
Z dravých
vtákov sa tu vyskytuje najmä myšiak hôrny,
menej sokol lastovičiar a v lete
vzácny včelár lesný, ktorý vyhrabáva
osie a čmelie hniezda a svoje – zväčša jediné – mláďa kŕmi larvami týchto
blanokrídlovcov.
V okolí
Hornej Súče sa vyskytuje viacero druhov plazov. Pomerne častá je jašterica obyčajná a beznohá jašterica slepúch lámavý. Na
miestach ich výskytu sa zdržiava drobná užovka
hladká, ktorá má kresbu podobnú zmiji, ale nemá jej jedové zuby ani typický
vretenovitý tvar.
Z
obojživelníkov sa tu vyskytujú bežné druhy, ako skokan hnedý, kunka žltobruchá, rosnička zelená, ropucha zelená,
vzácnejšie tiež ropucha bradavičnatá a salamandra
škvrnitá, ale tiež vzácne druhy chvostnatých obojživelníkov, ako je mlok
bodkovaný a mlok horský.
Vzhľadom na
reguláciu Súčanky a jej značné znečistenie žije v chotári obce pomerne málo
rýb. Bežnejšie sú len slíž a čerebľa,
vysadzovaný pstruh a na hornom
toku relatívne vzácny hlaváč pásoplutvý.
Len občas sa vyskytujú aj ďalšie druhy, ako jalec
hlavatý, hlaváč obyčajný a vysadzovaný sivoň. Veľmi bohatá a dosiaľ slabo
preskúmaná je fauna bezstavovcov, najmä hmyzu. Pri ceste do Repov je v smrečine
najväčšia kolónia lesných mravcov druhu
Formica polyctena v regióne – tvorí ju vyše deväťdesiat hniezd.
Z blanokrídlovcov,
kam patria aj mravce a včely, sa v chotári obce vyskytujú stovky druhov. Sú
medzi nimi mnohé zaujímavé druhy, ako napríklad kutavky, ktoré svoju korisť omračujú a skladujú v rôznych dierach
v dreve, v zemi, v steblách trstiny a podobne ako živú konzervu pre svoje
larvy.
Murárky sú samotárske osy, nežijú v rodinách
ako bežne známe osy obyčajné, ale každá samička si z hliny buduje malé hniezda,
do ktorých pre svoje potomstvo navláči omráčené larvy chrobákov, drobných motýľov
a podobne. Niektoré druhy hniezdia aj v hlinených stenách, dreve, steblách a
podobne. Pri murárkach, samotárskych včelách a kutavkách žijú n á d h e r
n e sfarbené blanokrídlovce zlatenky,
ktoré žiaria kovovými farbami zelenej, modrej a zlatočervenej. Nemajú ani žihadlá,
ani si nestavajú hniezda a nezhromažďujú potravu pre svoje potomstvo, len
zanášajú svoje vajíčka do iných hniezd – presne ako kukučky u vtákov.
Bohato zastúpené a úplne nepreskúmané sú lumky, lumčíky a chalcidky. Tieto blanokrídlovce kladú svoje vajíčka do lariev a kukiel motýľov, chrobákov a múch. Ich larvy postupne hostiteľa vyžerú a nakoniec usmrtia. Takto výrazne regulujú najmä druhy, ktoré majú snahu premnožovať sa a tým aj škodiť. V potokoch a prameniskách žijú rôzne druhy podeniek, pošvatiek a potočníkov, ktoré sú niektoré dravé, iné sa živia riasami a rozkladajúcim spadnutým lístím stromov.