Zemepisná poloha

Horná Súča vznikla v kotline pohoria Bielych Karpát vo vzdialenosti 13 km severozápadne od Trenčína. Stred obce leží v nadmorskej výške 315 m na 17° 57´ východnej zemepisnej dĺžky a 48° 59´ severnej zemepisnej šírky. Hranica katastra meria 35 km, z toho 14 km tvorí štátna hranica s Českou republikou a celý chotár obce leží na území Chránenej krajinnej oblasti Biele Karpaty.

Najnižším bodom chotára je údolie Súčanky na východe v nadmorskej výške 290 m. Najvyšším vrchom je Javorník na severovýchode, na štátnej hranici, dosahujúci výšku 783 m n. m. Hornatinový reliéf okrem neho dotvárajú vrcholy Čerešienok (758 m n. m.), Fornákovej (627 m n. m.), Chabovej (750 m n. m.) a Košárov (700 m n. m.). Horná Súča je charakteristická kopaničiarskym osídlením s piatimi kopanicami – Dúbravou, Závrskou, Vlčím Vrchom, Trnávkou, Krásnym Dubom – a s menšími rozptýlenými usadlosťami. Výmera chotára obce je 5383 ha.

Vegetáciu územia chotára Hornej Súče tvoria lesy, poľnohospodárske kultúry a lúčne spoločenstvá.

Podľa lesného vegetačného stupňa patrí toto územie do bukového a dubovo-bukového pásma. Lesné porasty tvoria prevažne buk, smrek, dub a smrekovec opadavý. Pre územie je charakteristická horská klíma. Vo vrchovinovej časti je chladná a v údolnej časti mierne teplá.

Na geologickej stavbe územia Hornej Súče sa podieľajú druhohorné horniny bradlového pásma, paleogénne horniny flyšového pásma a pokryvné kvartérne sedimenty. Územie má veľmi zložitú príkrovovú stavbu.

PRÍRODA

Krajina Bielych Karpát je spoluvytváraná človekom. Dnes najohrozenejším druhom v nej je človek hospodár. Vážme si každého, kto je ešte ochotný zobrať kosu, kosačku, motyku, pluh. Učme tomuto

remeslu a umeniu naše deti. Učme ich poznávať, obdivovať a chrániť dedičstvo po ich predkoch.

Pestré lúky, polia a úhory sú kusom kultúry, umením, ktoré si často ani neuvedomujeme.

Krajina Bielych Karpát je už stáročia pod vplyvom človeka. Vznikla tzv. valašskou kolonizáciou,

ťažko tu uvažovať o nedotknutých lesoch. Už stáročia sú pod vplyvom želiarov a pri valašskej kolonizácii boli najmä pod vplyvom pastvy.

A ako dnes vyzerá príroda v okolí Hornej Súče?

Pôda

Vzhľadom na geologické podložie a množstvo zrážok vyvinuli sa tu najmä hnedé lesné pôdy – kambizeme, na bradlách pásma Krasína rendziny a na mokradiach oglejené pôdy. V oblasti penovcových prameňov sú vápnité slatiny (napríklad Hornozávrská mokraď a Mituchovci).

Rastlinstvo

Rastlinstvo katastra Hornej Súče je veľmi pestré. Spôsobené je to výskytom chladnomilnejších i teplomilných druhov, vápnomilných i kyslomilných. Pôvodným porastom boli listnaté lesy dubového a bukového vegetačného stupňa s rozsiahlymi jelšinami a jaseňom na potočných nivách a častých svahových prameniskách.

Keďže geologický podklad je bohatý prevažne na vápnik, a to nielen v bradlovom pásme, ale aj na flyši, vznikli tu druhovo bohaté spoločenstvá s výskytom vstavačovitých rastlín – z našich orchideí tu nájdeme vstavač obyčajný, vstavačovec bazový, vstavačovec májový, päťprstnice, hlavinku horskú.

Zaujímavé je, že viac rokov po sebe sme nachádzali vstavač obyčajný na futbalovom ihrisku pri osade Trnávke. Ide totiž o druh, ktorý znáša extenzívne pasienky, a ak je porast pokosený až po jeho vysemenení koncom júna až začiatkom júla, preháňanie prázdninujúcich šarvancov za loptou mu už veľmi neškodí.

U Krovinov sa vzácne vyskytuje ľalia cibuľkonosá. Na odvápnených plochách pasienkov na úbočiach Chabovej pod Hutínovcami sa nájdu vresoviská s plavúňom a čučoriedkou.

Naopak, na silne vápenatých penovcových prameniskách, ako U Mituchov, U Čechov, rastú silne vápnomilné druhy, ako je krúštik močiarny, barička močiarna a naša najväčšia praslička – praslička obrovská.

Azda najvzácnejšou rastlinkou v katastri Hornej Súče je horček žltkastý.

Živočíchy

Z cicavcov sa v chotári obce vyskytujú bežné druhy zveri, ako srnec, jeleň, diviak a líška, vzácne druhy, ako jazvec a rys ostrovid, občas sa sem zatúla medveď zo svojich stálych revírov za Vlárou. Menej nápadné sú rôzne drobné cicavce, ako plchy, piskory, myši a myšovky. V potokoch sa dá pozorovať zaujímavý piskor – dulovnica, ktorá sa ponára za svojou korisťou – vodným hmyzom. Ešte menej známe sú netopiere, hoci jedna z najväčších kolónií v regióne žije práve vo veži hornosúčanského kostola. V lete tu pravidelne prebýva okolo 800 kusov samíc s mláďatami.

Pestré je aj zastúpenie vtákov. Okrem bežných druhov spevavcov, ako sú sýkorky, penice, kolibiariky, strnádky, stehlíky a podobne, sa tu vyskytujú aj vzácne druhy. V bučinách hniezdi muchárik bielokrký a ďateľ bielochrbtý, tesár čierny sa častejšie vyskytuje v nepôvodných smrečinách. Pravdepodobne úplne vymizol jariabok hôrny, málo je i bažantov a jarabíc.

Z dravých vtákov sa tu vyskytuje najmä myšiak hôrny, menej sokol lastovičiar a v lete vzácny včelár lesný, ktorý vyhrabáva osie a čmelie hniezda a svoje – zväčša jediné – mláďa kŕmi larvami týchto blanokrídlovcov.

V okolí Hornej Súče sa vyskytuje viacero druhov plazov. Pomerne častá je jašterica obyčajná a beznohá jašterica slepúch lámavý. Na miestach ich výskytu sa zdržiava drobná užovka hladká, ktorá má kresbu podobnú zmiji, ale nemá jej jedové zuby ani typický vretenovitý tvar.

Z obojživelníkov sa tu vyskytujú bežné druhy, ako skokan hnedý, kunka žltobruchá, rosnička zelená, ropucha zelená, vzácnejšie tiež ropucha bradavičnatá a salamandra škvrnitá, ale tiež vzácne druhy chvostnatých obojživelníkov, ako je mlok bodkovaný a mlok horský.

Vzhľadom na reguláciu Súčanky a jej značné znečistenie žije v chotári obce pomerne málo rýb. Bežnejšie sú len slíž a čerebľa, vysadzovaný pstruh a na hornom toku relatívne vzácny hlaváč pásoplutvý. Len občas sa vyskytujú aj ďalšie druhy, ako jalec hlavatý, hlaváč obyčajný a vysadzovaný sivoň. Veľmi bohatá a dosiaľ slabo preskúmaná je fauna bezstavovcov, najmä hmyzu. Pri ceste do Repov je v smrečine najväčšia kolónia lesných mravcov druhu Formica polyctena v regióne – tvorí ju vyše deväťdesiat hniezd.

Z blanokrídlovcov, kam patria aj mravce a včely, sa v chotári obce vyskytujú stovky druhov. Sú medzi nimi mnohé zaujímavé druhy, ako napríklad kutavky, ktoré svoju korisť omračujú a skladujú v rôznych dierach v dreve, v zemi, v steblách trstiny a podobne ako živú konzervu pre svoje larvy.

Murárky sú samotárske osy, nežijú v rodinách ako bežne známe osy obyčajné, ale každá samička si z hliny buduje malé hniezda, do ktorých pre svoje potomstvo navláči omráčené larvy chrobákov, drobných motýľov a podobne. Niektoré druhy hniezdia aj v hlinených stenách, dreve, steblách a podobne. Pri murárkach, samotárskych včelách a kutavkách žijú n á d h e r n e sfarbené blanokrídlovce zlatenky, ktoré žiaria kovovými farbami zelenej, modrej a zlatočervenej. Nemajú ani žihadlá, ani si nestavajú hniezda a nezhromažďujú potravu pre svoje potomstvo, len zanášajú svoje vajíčka do iných hniezd – presne ako kukučky u vtákov.

Bohato zastúpené a úplne nepreskúmané sú lumky, lumčíky a chalcidky. Tieto blanokrídlovce kladú svoje vajíčka do lariev a kukiel motýľov, chrobákov a múch. Ich larvy postupne hostiteľa vyžerú a nakoniec usmrtia. Takto výrazne regulujú najmä druhy, ktoré majú snahu premnožovať sa a tým aj škodiť. V potokoch a prameniskách žijú rôzne druhy podeniek, pošvatiek a potočníkov, ktoré sú niektoré dravé, iné sa živia riasami a rozkladajúcim spadnutým lístím stromov.