Najbližšie podujatia

eGovSluzby.gif

e-ID.gifeGovAukcie.gif
e-POBox.gifeGovForum.gif
eGovHlasnik.gifeGovPeticie.gif
eGovPlatby.gifeGovWeb.gif

Fotogalérie

Prvá písomná zmienka

Prvá Písomná Zmienka

 

V Súčanskej doline ležia obce Horná a Dolná Súča. Obidve tvorili v počiatočnom období jedno spoločné územie, patriace hradnému panstvu Súči, ktoré sa po čase rozdelilo na dve časti. Obe dnešné obce mali teda niekoľko storočí spoločné najstaršie dejiny. Prvá písomná zmienka o Súči pochádza z roku 1208 z donačnej listiny, ktorou nitriansky župan Tomáš daroval časť chotára obce Skaly nitrianskemu biskupovi. Pri popise hraničných medzí tejto pôdy sa zmieňuje aj o hraniciach „de Sucsa“. V listine niet žiadnych ďalších podrobností, nedozvieme sa nič ani o hrade Súči.

 

Vznik názvu obce

Názov Súča sa podľa tradície miestnych obyvateľov odvodzuje od dolnosúčanskej rodiny Žuchovcov (Žucho), ale podľa Juraja Fojtíka sa stretávame s týmto rodom až v súpise kopaníc roku 1719. Nedá sa ani dokázať odvodenie názvu od slova suchý – Sucha, či od slovenského osobného mena Sudek – Suda – Sudča – Súča.

Jazykovedec Rudolf Krajčovič sa domnieva, že miestne názvy Horná a Dolná Súča vznikli od koreňa suk a slovesa súkať (spriadať vlákna do nití, splietať). Pôvodne šlo o živé pomenovanie obyvateľov na základe toho, že ich zamestnaním bolo súkanie, tkanie priadze z vypestovaného konope. Tento výklad by sa zdal azda najpravdepodobnejší, pretože medzi služobnícke i domáce práce v stredoveku patrila aj výroba plátna, súkna a vlny z vypestovaného konope, ľanu alebo ovčieho rúna. Súkanie – tkáčstvo – bolo jedným z tradičných zamestnaní obyvateľov obce a pretrvávalo až do začiatku 20. storočia.

 

V donačnej listine Bela IV. z roku 1244 sa v častiach týkajúcich sa Súče uvádza:

„My teda za jeho vernosť a zásluhy udeľujeme ako odmenu z našich majetkov istú pustú zem na hraniciach Poľska, ktorá je neobývaná, jemu a jeho potomkom do trvalého vlastníctva a ešte druhú zem, zvanú Szucsan, na hraniciach Moravy, podobne neobývanú, tomuže kniežaťu Bogomírovi.“ Nasleduje popis územia: „Prvá hranica zeme Szucsan ide od hraníc Moravy smerom na východ k lesom, tam je postavený znak (hraničný) zo zeme, odtiaľ zostupuje k riečke Luborcsa, tam je znak, a ide po riečke až po hradné zeme. Odtiaľ zostupuje k toku Hlbokej, tam je znak pod bukovým stromom. Odtiaľ zahýba na juh a ide cez Berch k vrchu Lippin, tam je znak, ktorý sa končí na území hradu Szucsa. Odtiaľ zostupuje k riečke Szucsa, tam je znak. Odtiaľ ide po jej toku až k riečke Jasenow a ide až na vrchol hory, tam je znak pod bukom. Odtiaľ ide cez lúku k hranici, ktorá označuje hradné zeme Zalatovich (Zlatovce) až po tú hranicu zeme Sudcza, ktorá je spoločná s kniežaťom Lodomericom. Odtiaľ ide ku chodníku cez Berch ku znaku postavenému zo zeme. Napokon zostupuje k riečke Drjethoma, pod ktorou sú postavené dva znaky zo zeme pod stromom jawor. Odtiaľ ide cez Drjethomu a zase ide cez Berch až na hranicu na západe, kde sa končí.“

 

Súčanský hrad

Súčanský hrad bol v rokoch 1267–1321 v držbe rodu Čákovcov, naposledy Matúša Čáka. Konkrétnejší a presnejší doklad o jeho existencii máme v listine z roku 1318, keď sa spomína kastelán hradu Súče (castelanus de Zuchan) Dionýz zvaný Levo. Až do roku 1393 patril kráľovi, potom ho kráľ Žigmund Luxemburský založil svojmu vernému a oddanému bojovníkovi, mocnému pánovi z Beckova Stiborovi. „Pán celého Považia“, pôvodom z Poľska, bol v rokoch 1394–1410 trenčianskym županom.

Roku 1421 daroval Žigmund Trenčín, hrad Súču, Bystricu, Oroslánkö (Vršatec), Óvár (Starhrad pri Strečne), Strečno s Varínom a so Žilinou svojej manželke Barbore Celjskej. Asi od roku 1447 vlastnil hrad a majetky Súče gróf zo Záhoria a bán zo Slavónska Ulrich Celjský. Zavraždili ho 9. Novembra 1456 priatelia Ladislava Huňadiho. Hrad Súča a ostatné majetky museli byť pod správou panovníka už o niečo skôr, pretože 9. mája 1454 uzavrel kráľ Ladislav dohodu s Pongrácom zo Starhradu a z Mikuláša, podľa ktorej daroval okrem iného hrad Súču s príslušnými dôchodkami Štefanovi, bratovi Pongráca. Pongrácovci mali v tom čase dvanásť hradov, medzi nimi aj Súču, až do 16. februára 1457.

Vtedy ho Matej Korvín založil spolu s Trenčínom svojmu vojvodcovi Štefanovi Zápoľskému za 15 000 zlatých v zlate ako odmenu za jeho verné služby. Vladislav II. pri svojom nástupe na trón roku 1490 potvrdil záložný majetok Zápoľskému a 23. februára 1493 mu hrady Trenčín aj Súču daroval. Zápoľský bol už vtedy palatínom Uhorska. Po porážke Jána Zápoľského pri Tokaji 25. Septembra 1527 založil 13. novembra 1527 kráľ Ferdinad I. za 1600 zlatých hrad Súču so všetkými k nemu patriacimi statkami Veľkou Súčou, Pustou Súčou, Hrabovkou, Srním, Nemšovou a Kolačínom nitrianskemu biskupovi Štefanovi Podmanickému.

ala 10. novembra 1549 poverenáHrad napokon prevzala 10. novembra 1549 poverená komisia, v ktorej boli okrem hlavného župana Jána Ostrožiča podžupan Pavol Baračkay, hlavný vyberač tridsiatkov Tomáš Francisci a kapitán Trenčianskeho hradu Krištof Görtschacker s 80 vojakmi. Komisia popísala dopodrobna vojenský materiál aj všetky potraviny a predmety.

 

 

 

hrad.jpeg

© 2018 Horná Súča. Všetky práva vyhradené. Prevádzkované ako eGov-Web spoločnosti ARS NOVA s.r.o.